Jaroslav Stránsky

  • Narodený/á: 18 novembra 1960
  • Zomrel/a: 21 novembra 2019

Starý vlk ide preskúmať nové lesy, tentokrát tie nebeské

Po ceste išiel muž na motorke. Motor príjemne bublotal a v slnečných okuliaroch sa mu odrážalo zapadajúce slnko. Bol tu len on a motorka. S čistou mysľou a šťastný. Oproti šiel iný motorkár a pozdravil ho. Zodvihol ruku a usmial sa. Bol to ten úsmev, ktorému nevedelo odolať veľa žien. Ale v srdci ostal verný len tej jednej. Tej, ktorá mu porodila jedinú dcéru. Veselé modrooké dievčatko, ktorému od malička vštepoval, že svet je gombička a keď ju drží za ruku, dokáže všetko. Teraz je už dospelou ženou a stala sa jeho vlastným vzorom. Pribrzdil a zastal na krajnici. Pred očami mal azúrové írske pobrežie s krištáľovo čistou vodou, v ktorej sa ale nik nekúpal. Vybral z vrecka cigaru, zapálil si ju a ostal sa pozerať na svoje ruky. Ruky, ktoré vedeli liečiť, ale aj ublížiť. Natiahol do úst dym a s pôžitkom ho vydýchol tak, ako si užíval celý svoj život. Ako by to bol kúsok lahodného jedla, ktoré si sám uvaril. Od mora zavial chladný vietor, ale on sa nestriasol, ani neposťažoval. Nemal to v povahe. Odniekiaľ sa objavil túlavý pes a sadol mu k nohám. Zohol sa, pohladkal ho po hlave a starostlivo mu vybral z tašky zvyšky obeda. „Vrana k vrane sadá, rovný rovného si hľadá,“ zamrmlal si sám pre seba a zahasil zvyšok cigary. Hľadiac na miznúce denné lúče venoval ešte poslednú myšlienku dcére. Ako keby cítil na svojej ruke tú jej a počul slová, čo jej vravieval práve on – „Neboj sa držím ťa za ruku, si úžasný ako vždy, budeš jazdiť vo výšinách...“ Pousmial sa, nasadil si opäť slnečné okuliare a naštartoval motorku. Čaká ho nová cesta. Vyrazil od krajnice, až sa rozvíril prach. Ako starý vlk, ide preskúmať nové lesy. Tentokrát tie nebeské.

Starý vlk ide preskúmať nové lesy, tentokrát tie nebeské

Po ceste išiel muž na motorke. Motor príjemne bublotal a v slnečných okuliaroch sa mu odrážalo zapadajúce slnko. Bol tu len on a motorka. S čistou mysľou a šťastný. Oproti šiel iný motorkár a pozdravil ho. Zodvihol ruku a usmial sa. Bol to ten úsmev, ktorému nevedelo odolať veľa žien. Ale v srdci ostal verný len tej jednej. Tej, ktorá mu porodila jedinú dcéru. Veselé modrooké dievčatko, ktorému od malička vštepoval, že svet je gombička a keď ju drží za ruku, dokáže všetko. Teraz je už dospelou ženou a stala sa jeho vlastným vzorom. Pribrzdil a zastal na krajnici. Pred očami mal azúrové írske pobrežie s krištáľovo čistou vodou, v ktorej sa ale nik nekúpal. Vybral z vrecka cigaru, zapálil si ju a ostal sa pozerať na svoje ruky. Ruky, ktoré vedeli liečiť, ale aj ublížiť. Natiahol do úst dym a s pôžitkom ho vydýchol tak, ako si užíval celý svoj život. Ako by to bol kúsok lahodného jedla, ktoré si sám uvaril. Od mora zavial chladný vietor, ale on sa nestriasol, ani neposťažoval. Nemal to v povahe. Odniekiaľ sa objavil túlavý pes a sadol mu k nohám. Zohol sa, pohladkal ho po hlave a starostlivo mu vybral z tašky zvyšky obeda. „Vrana k vrane sadá, rovný rovného si hľadá,“ zamrmlal si sám pre seba a zahasil zvyšok cigary. Hľadiac na miznúce denné lúče venoval ešte poslednú myšlienku dcére. Ako keby cítil na svojej ruke tú jej a počul slová, čo jej vravieval práve on – „Neboj sa držím ťa za ruku, si úžasný ako vždy, budeš jazdiť vo výšinách...“ Pousmial sa, nasadil si opäť slnečné okuliare a naštartoval motorku. Čaká ho nová cesta. Vyrazil od krajnice, až sa rozvíril prach. Ako starý vlk, ide preskúmať nové lesy. Tentokrát tie nebeské.
Objednať kvety
Order flower De-activated